Barefoot pre deti

Barefoot sa stáva populárny u dospelých, ale pohľad na tento problém z hľadiska fyzioterapie je často kontroverzný. Aké princípy by sme mali dodržiavať pri výbere topánok pre deti a kedy je vhodné siahnuť po topánkach barefoot? V nasledujúcom článku vám ponúkneme náš pohľad na túto problematiku.

Čo je to klenba nohy?

Na úvod by sme chceli definovať, čo je klenba nohy. Klenba nohy je tvorená kupolou kostných štruktúr chodidla a napätím mäkkých tkanív, ako sú drobné svaly nôh a väzy spájajúce drobné kosti chodidla. Systém klenieb sa skladá z dvoch lúčov pozdĺžnej klenby nohy a priečnej klenby (pozri obrázok). Klenba chráni krvné cievy a nervy chodidla, ale predovšetkým umožňuje flexibilný krok. Vďaka tomu je noha schopná prispôsobiť sa meniacemu sa terénu a „uchopovať“ ho. Zabezpečuje stabilitu a možnosť kvalitnej lokomócie. Poloha nôh a stav klenby má veľký význam pre polohu vyšších segmentov, tj celého tela. Môže teda zohrávať dôležitú úlohu v defektnom držaní tela,preto je pri terapii u detí a dospelých vhodné brať toto prepojenie v úvahu.

Vývoj klenby nohy u detí

Nenarodili sme sa s klenbou nohy, ale vytvára sa v priebehu času, keď sa naše telo pomaly vertikalizuje do zvislej polohy. Približne do troch rokov je na nohe prítomný tučný vankúš, ktorý si rodičia môžu často spliesť s plochou nohou. Vplyvom na postupnej záťaže chodidla sa začína klenbový systém aktívne vytvárať. Tvorba klenby vrcholí okolo šiesteho roku. Pre fyziologický vývoj klenby je dôležité, aby dieťa prešlo všetkými dôležitými fázami vývoja pohybu. Pre správny vývoj klenby nôh je tiež dôležitá napríklad fáza lezenia po štyroch, kedy sa aktivujú drobné svaly chodidla a nastavuje sa fyziologická poloha v členkových kĺboch. V tomto období je pre deti najlepšie nechať nohy volné, bez akejkoľvek obuvi. Keď deti začnú stáť a obchádzať nábytok, je možné im kúpiť ťapky alebo nekĺzavé ponožky, ale zahrnutie bosej chôdze je veľmi prospešné pre veľkú väčšinu detí.

Prvá chôdza a prvé topánky

Keď deti pekne samostatne kráčajú v priestore, je možné začať s výberom vhodných topánok. Tento proces je často náročný a je dobré sa držať niekoľkých pravidiel aby sme deťom čo najlepšie prispôsobili podmienky pre správny vývoj. Za seba by som zhrnula nasledujúce princípy: aby to topánky mali dosť priestoru pre prsty (aby bola špička topánky široká a netlačila prsty), ďalej aby podrážka topánky bola mäkká a ohybná a umožnila tak chodidlu, ktoré sa aktívne podieľa na krokovom cykle. Posledná pomerne praktická zásada je aby sa topánky dali ľahko nasadiť a vyzuť, v ideálnom prípade na suchý zips. Pri výbere by sa malo počítať s prebytkom topánky, tak aby sa za pätu dieťaťa zmestil malíček a topánka nebola pre dieťa príliš tesná. Je dobré vidieť deti v nových topánkach počas prvých pár dní, či sa ich stereotyp chôdze nejako výrazne zmenil v porovnaní s chôdzou bez topánok.

Barefoot, áno alebo nie?

v rámci barefoot je potrebné dodržiavať individuálny prístup, a to u detí aj dospelých. „Bosoboty“ môžu byť úžasným pomocníkom, ale verím, že v niektorých prípadoch môžu spôsobiť viac škody ako úžitku. Po prvé, je potrebné povedať, že by som im neodporúčala chodiť po tvrdom rovnom povrchu, takže výlučne pre chôdzu po chodníkoch v meste alebo doma na plávajúcej podlahe. V tomto prípade by bola lepšia pre nohu obuv s podperou nohy chodidla, tj s mierne klenutou podrážkou. Dokonca aj doma je však možné podoprieť oblúk nôh, napríklad chôdzou po rôznych kobercoch s dezénom alebo vyváženými vložkami naboso. Ideálne je mať barefoot na prechádzke v prírode, kde je povrch mäkší, navyše variabilný. Noha má tak v Barefootoch príležitosť sa pekne prispôsobiť terénu a simulovať bosú chôdzu. Svaly chodidla fungujú pekne a stimulujú zvyšok tela kvôli prospešnej aktivite a fyziologickej sankcii. Je však potrebné venovať pozornosť deťom s nestabilitou členkových kĺbov, v tomto prípade by som radšej zvolila topánky, ktoré budú držať členok v strednej pozícii a prípadne podporovať pätu. V prítomnosti deformácií nôh alebo plochých nôh je vhodné poradiť sa s výberom topánok s odborníkom a kombinovať s cielene vedenou terapiou.

 

Autorka článku je fyzioterapeutka Fakultnej Thomayerovej nemocice v Prahe